Občianske združenie Park v Meste

Archive for Apríl, 2010

Diagnóza: recidíva

Príbeh, ktorý opisujeme nižšie, je zdanlivo nepodobný tomu, čo sa odohráva okolo areálu bývalých kasární. Dokonale však ilustruje pomery, typické pre „velenie“ tohto mesta. A tak už ticho, posadajte si, rozprávanie práve začína…

 

Objekt číslo 26 na Radničnom námestí je iste atraktívny a lukratívny priestor. Doterajší nájomník ho využíval cca 10 rokov a jeho obchodík sa za tú dobu stal jedným z mála čarovných miest v historickom jadre Bardejova. Problémom však bol fakt, že v posledných mesiacoch akosi pozabudol na úhrady nájomného. Keď sa dlžná suma vyšplhala na takmer 3 000,- eur, mesto, reprezentované jeho materskou organizáciou Bardbyt sa rozhodlo pre vypovedanie nájmu a vypísanie súťaže o nového prenajímateľa. Šanca na premiestnenie kníhkupectva? Samozrejme, a priestor navyše splňal aj našu predstavu o zriadení libressa, kde by sa okrem posedenia nad knihou dali organizovať aj príležitostné besedy alebo koncerty. Fajn, povedali sme si, vypracovali projekt a išli ho konzultovať za riaditeľom Bardbytu. Ten nás ubezpečil, že náš návrh je naozaj dobrý, podotkol, že pre Bardbyt je dôležité aj to, KTO bude nový nájomca, čím mal na mysli charakter podnikania. Mierne sklamanie v našich radoch nastalo, keď sme sa dozvedeli, že požadovanú investíciu do objektu /s ktorou sme samozrejme súhlasili/, nám prenajímateľ v žiadnom prípade nemože ani čiastočne odpísať z nájmu /keďže sám peniaze potrebuje/. Ok, nejako to zvládneme. A keď sa nám do uší donieslo /Bardejov je malé mesto…/, že našim konkurentom je „iba“ nejaký second hand, v hlavách sa už samozrejme rozbehli plány a predstavy o tom, aké to bude, keď…

 

Druhé dejstvo tragikomédie začína v momente, keď po prihlásení sa do výberového konania nastalo zo strany vyhlasovateľa ticho. Nikde nikto,pozhasínané…Stačil ale jediný telefonát /samozrejme že z našej strany/, aby sme pochopili. Pani na „druhej strane“ nám na naše dopytovanie sa oznámila, že uspel protikandidát. „Dámy a páni, vyhráva second hand!“. Opona spadla. Rozpačité pohľady divákov. Tento film mal predsa skončiť happy endom.

 

Neplačeme, že sme neuspeli. Mrzí nás spôsob prehry.

Rekapitulácia:

  1. Ako môže mesto, v zastúpení Bardbytom, dopustiť, aby nájomca „zarúbal sekeru“ vo výške takmer 3. 000,- eur? Tie peniaze nikomu nechýbajú? Ak by bola prenajímateľom súkromná osoba, do 2-3 mesiacov si urobí poriadok.

  2. Víťazný návrh predajne s opotrebovaným šatstvom zahrŕňa aj dva pozoruhodne body. Ten prvý hovorí o tom, že si nájomca nárokuje na refundáciu časti sumy, ktorú vloží do úprav budovy /zatiaľ čo nám bolo pri osobnom stretnutí s riaditeľom Bardbytu povedané, že takáto možnosť nepripadá do úvahy/. Druhým si zase nový majiteľ vyhradzuje právo na zmenu charakteru podnikana po určitej dobe /inak povedané, po čase jednoducho svoj obnosený textil dopredá a otvorí si trebárs..herňu. Ako bude potom môcť mesto vypovedať zmluvu, keď ju teraz v takejto podobe schvaľuje?/.

  3. Existuje vôbec nejaká štúdia, dlhodobý plán, stratégia mesta o obsadzovaní a prenajímaní budov v historickom jadre? Alebo jednoducho vyhráva vždy ten, kto má silnejší finančný a personálny backround? Bardejovčania, pozrite sa na naše námestie a porovnajte ho s podobnými, trebárs za hranicami v Poľsku. Z toho nášho sa vytráca život a energia. Čím chce mesto zaujať turistov? Novovybudovanými „kruháčmi“?

  4. Niekoľko našich známych, ktorí sú v určitom vzťahu k Mestskému úradu resp. Bardbytu, sa nás začudovane opýtalo: „A prečo ste pred tým neprišli za nami? Možno by sa niečo dalo..“. A toto je najhoršie zistenie, temná nočná mora: v tomto meste, regióne, krajine sa už neoplatí dúfať, že ako účastník akéhokoľvek konkurzu či výberového konania vypísaného štátnymi a miestnymi organizáciami, má OBJEKTÍVNU šancu na víťazstvo.

  5. A spojitosť s parkom v meste? Nech sa páči: vnútorné presvedčenie ľudí, ktorých si platíme zo svojich daní o tom, že iba oni – z titulu svojich funkcii – sú oprávnení rozhodovať správne. Presvedčenie o tom, že ich personálne hry, finančné záujmy a politické krytie sú tým správne namiešaným koktailom, ktorý táto krajina a jej občania potrebujú k riadeniu vecí verejných. Presvedčenie o tom, že urobili všetko preto, aby ľudía, ktorých zastupujú v spravovaní týchto verejných vecí, boli spokojní. Aj keď – práve v tomto bode je na mieste malé zaváhanie. Je možné, že najväčšiu spojitosť nakoniec nachádzame v deficite načúvania vlastnému svedomiu. A to je ďalšia zlá správa.

 

Kníhkupci z Radosti, rad. Námestie 39 ako „parkisti“ podľa mgr. Semanišina

Autori v tomto článku vyjadrili svoje OSOBNÉ názory.

Pýšime sa históriou, no aká bude naša budúcnosť?

Uvedomelosť. Pevný charakter. Čestnosť a schopnosť utvoriť si vlastný názor. Vedieť si stáť za svojím názorom a nebáť sa ho povedať nahlas. Pre niekoho frázy, pre iného životná filozofia, ku ktorej vedie aj svoje deti.

 

Pamätáte si správy z čias socializmu? Vláda jednej strany, neprípustná žiadna kritika, všetko funguje, plán plníme na 200%. Keď pozerám spravodajstvo našej miestnej televízie, občas mám pocit, že cestujem v čase.

 

Keď sme obchádzali školy, aby sa ich žiaci zúčastnili súťaže v písaní eseje na tému parku v našom meste a následne o týždeň sme chceli práce vyzbierať, v niektorých školách sa mi ten pocit vrátil. Z pedagógov nikto o ničom nevie, tobôž nie študenti. Realita je taká, že nemáme ani jednu esej. A to nehovorím, že na dvoch školách sme sa radšej ani nemali ukazovať. Asi viete, na ktorých.

 

Áno, uznávam, nedali sme im dostatočne dlhý čas. No nezáujem zapojiť sa do súťaže, ktorú organizuje mestský “triedny nepriateľ”, t.j. už občianske združenie Park v Meste bol na niektorých školách očividný. Nezapájajme sa do niečoho, čo nie je v súlade s názorom našej vrchnosti…

 

Bývalý český prezident Václav Havel povedal, že nežná revolúcia ešte neskončila a bude trvať dve až tri generácie, kým sa skončí. Ja sa obávam, že v Bardejove sa bude musieť tých generácií vymeniť podstatne viac…

 

S našimi deťmi chodíme na rôzne koncerty, do kina, do múzeí a na výstavy. V rámci vyučovania alebo aj po vyučovaní sa zúčastňujú rôznych besied so spisovateľmi alebo inými zaujímavými ľuďmi. No kto naučí naše deti, že je normálne a žiadúce vyjadrovať sa k veciam verejným, k veciam, ktoré sa ich bytostne nedotýkajú ale dejú sa všade okolo nás? Našinec sa ozve nahlas iba vtedy, keď jemu niekto obrazne povedané stúpi na otlak. Ináč nerieši. Veď prečo by aj. Myslím, že to nie je správne a my dospelí, rodičia aj pedagógovia, by sme mali ísť aj v tomto našim deťom príkladom. Nemôžeme sa potom sťažovať, že mladých nič nezaujíma. Deti nevychovávame zákazmi a príkazmi, ale svojim vlastným správaním a svojimi skutkami.

 

Bez ohľadu na politické garnitúry a ich mocenské boje by sme mali naše deti viesť k tomu, aby si prírodu vedeli vážiť a chrániť. Tak veľa nám dáva a tak málo vyžaduje. Neničme si ju.

 

Na záver by som chcela poďakovať všetkým deťom a žiakom, ktorí sa zapojili do výtvarnej súťaže a ich pedagógom, ktorí im to umožnili.